Rana vedľa

Chodí mi sem toľko rusky písaného spamu, že raz za čas, keď to mažem, sa ma Chrome pýta, či má túto rusky písanú stránku prekladať do slovenčiny.

Na pripravovanom dní detí v River parku vraj už potvrdila svoju účasť aj živá Barbie, dozvedel som sa. Okamžite som si spomenul, ako sme svojho času s Bajajom budili pohoršenie okoloidúcich na prechode pre chodcov pred bratislavským tescom ma Kamennom námestí keďže sme si nahlas pospevovali Come on Barbie, let’s go party!
Mám pocit, že účasti na danej akcii sa asi nevyhnem, len kde zohnať nejaké dieťa aby ma pustili dnu? Na žiadnu požičovňu som doteraz nenarazil.

Dcéra tety upratovačky ma nazvala, že ujo. Už to chce len ujčeka a bude.

Rozmýšľam, prečo si niektoré ženy úplne vytrhajú obočie a potom si ceruzkou nakreslia nové….

Tak toto je na dlhšie.

Ja totižto tancovať neviem. Vôbec. Nepočítam do toho, že teoreticky ešte ovládam pár krokov, čo do mňa vtĺkli niekedy pred rokmi na tanečnom kurze. Kam som chodil nasilu a nešiel ani na záverečné mecheche. Čím som naštval svojich rodičov, ktorí to celé platili, partnerku, s ktorou som mal nacvičený záverečný program, ako aj jej rodičov. Niekto to skrátka berie vážne.

Potom (primárne na vysokej škole) som razil heslo: tancujem iba opitý. Vtedy ma to prekvapivo bavilo o niečo viac a ďalším pozitívom bolo, že ako študent majúci často hlboko do vrecka, som sa párkrát dosť kvalitne opil úplne zadarmo. Mal som pre tieto príležitosti stanovené aj kvóty: šesť pív, alebo osem poldeci vodky.

Neskôr som povyrástol, čo výrazne zvýšilo nároky na spotrebu alkoholu a znížilo chuť zabávať sa práve týmto spôsobom. Priama úmera, ktorá predtým pokrivkávala, prestala platiť úplne.

Výsledkom je, že si nespomínam na žiaden song, o akom hovorí titulok tohto postu. Čas teda nezastal, ako sa pýtala Etka pod dňom šíslo osem. Len som nevedel, čo tu dať.  Nakoniec to bude niečo, na čo som tancoval posledne. Čo už, že sa to tu už raz objavilo.