Rana vedľa

Vstávam, pretože budík tvrdošijne tvrdí, že by som mal. Nejde vypnúť, potvora. Odkedy v tom mobile nemám SIM kartu a používam ho iba na tento účel, tak práve týmto spôsobom štrajkuje.
Presúvam sa teda do kúpeľne, siaham po zubnej kefke a po tube nechtíkovej Indulony. V tomto stave vyzerá totižto každá tuba rovnako. Vytláčam si na kefku hojný kopček bielej mazľavej hmoty (nemala ta pasta ešte včera také červené pásiky, hm?), keďže po včerajšom fláme by menej bolo skutočne málo (bolo mi to treba, takto sa sundať, hm?).
Začínam si drhnúť dutinu ústnu (prečo to nepení, hm?) a nechápem, prečo ta pasta od včera tak radikálne zmenila chuť. Asi som to fakt s tým alkoholom prehnal. Hm.
V polke celého procesu mi to celé došlo. Odvtedy už prešiel nejaký ten čas, na nápravu veci som minul pol tuby skutočnej pasty, zodral kefku, skúsil kopu žuvačiek. Stále mám však pocit, že to nie je ono. Preto, keď vám niekto bude tvrdiť, že v Indulone sa fakt dajú vyprážať hranolky, neverte mu. Minimálne v tej s nechtíkovou „príchuťou“ to nabetón nepôjde.

Povedal som si, že po dosiahnutí veku 33 rokov, čo vraj býva v živote muža magická hranica, sa mi podarí skonsolidovať si život. Prešli už takmer dva týždne, a ak toto má byť tá konsolidácia, tak sa asi štyridsiatky nedožijem…

Vždy, keď vyplním daňové priznanie, s láskou si spomeniem, čo si myslím o tejto vláde a ich zasranej “milionárskej” dani.

Chcel som si v marci kúpiť väčší byt než ten, čo mám teraz. Ale tým ľuďom asi načisto jebe.

185 000 eur za dvojizbák? To kde sme?

Ej, mieša sa to, mieša, na tom mediálnom poli.

Update:

Ale aspoň sa všetci priaznivci Roberta F. v diskusiách na webe vytešujú. A ľuďom treba robiť radosť.

Update 2:

Beriem späť. Už to preháňajú.