Rana vedľa

Iba spat…

Človek si povie, že dosť bolo. To i ono mu na hlavu padlo, i ten svah nevyzeral dobre. Akoby sa mu chcelo už-už zosunúť a zavaliť, čo príde do cesty. Ješitnosť, zamaskovaná v krajších šatách hrdosti, musela ísť bokom.
A tak sedím na pníku, pozorujem prázdnu poľnú cestu. Ono je to fajn vec až kým sa neozvú duchovia minulosti. Len tak, či by sa nedalo to i ono. Teda, ono je to “len tak” z môjho pohľadu. Duchovia sa tvária, že to myslia vážne. Prečo až teraz, keď ješitnosť nepustí?
Nenašiel by sa nejaký exorcista čo by vedel zahnať duchov a s nimi v čerty aj duševný nepokoj?

… opäť raz presvedčila, že je fajn zriadením, ktoré je ako stvorené na to ukázať, do akej miery sú tí hore aj tí dole niekedy neskutočne pridrbaní.

A že je ich teda tých pridrbaných hodne.

Snáď toto bude prvý end boss vo WoW, ktorého aj uvidím…

Vstávam, pretože budík tvrdošijne tvrdí, že by som mal. Nejde vypnúť, potvora. Odkedy v tom mobile nemám SIM kartu a používam ho iba na tento účel, tak práve týmto spôsobom štrajkuje.
Presúvam sa teda do kúpeľne, siaham po zubnej kefke a po tube nechtíkovej Indulony. V tomto stave vyzerá totižto každá tuba rovnako. Vytláčam si na kefku hojný kopček bielej mazľavej hmoty (nemala ta pasta ešte včera také červené pásiky, hm?), keďže po včerajšom fláme by menej bolo skutočne málo (bolo mi to treba, takto sa sundať, hm?).
Začínam si drhnúť dutinu ústnu (prečo to nepení, hm?) a nechápem, prečo ta pasta od včera tak radikálne zmenila chuť. Asi som to fakt s tým alkoholom prehnal. Hm.
V polke celého procesu mi to celé došlo. Odvtedy už prešiel nejaký ten čas, na nápravu veci som minul pol tuby skutočnej pasty, zodral kefku, skúsil kopu žuvačiek. Stále mám však pocit, že to nie je ono. Preto, keď vám niekto bude tvrdiť, že v Indulone sa fakt dajú vyprážať hranolky, neverte mu. Minimálne v tej s nechtíkovou „príchuťou“ to nabetón nepôjde.